Albert Einstein: Prečo socializmus?
Prečo socializmus?
Albert Einstein
(krátené)
Podľa môjho názoru je skutočnou príčinou zla ekonomická anarchia kapitalistickej spoločnosti dneška. Okolo seba vidíme obrovskú skupinu výrobcov, ktorej členovia sa nepretržite usilujú pripraviť jeden druhého o plody kolektívnej práce – nie násilím, ale v dôverčivom súlade so zákonite vypracovanými pravidlami. Tu je dôležité uvedomiť si, že výrobné prostriedky – to znamená celá produkčná kapacita potrebná na výrobu spotrebných predmetov aj kapitálových hodnôt – legálne môžu byť a spravidla sú súkromným vlastníctvom jednotlivcov.
Kvôli jednoduchosti budem v ďalších riadkoch nazývať „robotníkmi“ tých, ktorí sa nepodieľajú na vlastníctve výrobných prostriedkov – hoci sa to celkom nekryje s bežným významom tohto pojmu. Majiteľ výrobného prostriedku je v postavení, že si môže kúpiť pracovnú silu robotníka. Používajúc výrobné prostriedky vyrába robotník nový tovar, ktorý sa stáva majetkom kapitalistu. V tomto procese je rozhodujúcim bodom vzťah medzi tým, čo robotník vyrobí a čo za to dostane, obidve veličiny vyjadrené pojmami skutočnej hodnoty. Nakoľko pracovná zmluva je „slobodná“, nie je to, čo robotník dostane, určené skutočnou hodnotou výrobkov, ale jeho minimálnymi potrebami a kapitalistovou potrebou pracovnej sily vo vzťahu k počtu robotníkov, konkurujúcich si pri hľadaní zamestnania. Dôležité je uvedomiť si, že ani v teórii neurčuje mzdu robotníka hodnota jeho výrobku.
Súkromný kapitál má tendenciu koncentrovať sa v niekoľkých málo rukách, a to čiastočne v dôsledku súťaženia medzi kapitalistami, čiastočne v dôsledku technologického vývoja a vzrastajúcej deľby práce, ktorá podporuje vznik stále väčších produkčných jednotiek na úkor menších. Výsledkom tohto vývoja je oligarchia súkromného kapitálu, ktorého ohromnú silu nezvládze účinne kontrolovať ani politicky demokraticky organizovaná spoločnosť. Príčinou je to, že členov legislatívnych orgánov vyberajú politické strany, do značnej miery financované či inakšie ovplyvňované súkromnými kapitalistami, ktorí z praktických dôvodov oddeľujú voličov od legislatívy. To má za následok, že reprezentanti národa v skutočnosti nechránia dostatočne záujmy sociálne slabých vrstiev občianstva. K tomu pristupuje, že za panujúcich podmienok súkromní kapitalisti nevyhnutne kontrolujú priamo alebo nepriamo všetky hlavné zdroje informácií (tlač, rozhlas, výchovu). A tak je krajne ťažké, vo väčšine prípadov takmer nemožné, aby si jednotlivý občan urobil objektívny obraz o situácii a rozumne využíval svoje politické práva.
A tak je situácia, prevládajúca v ekonomike založenej na súkromnom vlastníctve kapitálu, charakterizovaná dvomi hlavnými princípmi: po prvé, výrobné prostriedky (kapitál) sú v súkromnom vlastníctve a ich majitelia môžu s nimi narábať, ako sa im páči; po druhé, pracovná zmluva je slobodná. Samozrejme, v tomto zmysle neexistuje niečo ako čisto kapitalistická spoločnosť. Osobitne treba vyzdvihnúť, že dlhými a trpkými politickými bojmi sa robotníkom podarilo dosiahnuť čosi ako zlepšenú formu „slobodnej pracovnej zmluvy“ – aspoň pre určité kategórie robotníkov. No vcelku sa súčasná ekonómia veľmi nelíši od „čistého“ kapitalizmu.
Výroba sa deje pre zárobok, nie pre potrebu. Nikde nie je stanovené, že tí, čo sú schopní a chcú pracovať, vždy nájdu zamestnanie; skoro všade existuje „armáda nezamestnaných“. Robotník má stále strach, že stratí prácu. Keďže nezamestnaní a slabo platení robotníci nevytvárajú výnosný trh, má to za následok obmedzenie výroby spotrebných predmetov a dôsledkom je veľká núdza. Technologický pokrok vedie často k väčšej nezamestnanosti, miesto aby uľahčil bremeno práce pre všetkých. Spolu s konkurenciou medzi kapitalistami je motív zisku zodpovedný za nestálosť akumulácie a využívania kapitálu, čo vedie k postupne sa zhoršujúcej depresii. Neohraničená konkurencia vedie k ohromnému plytvaniu prácou a k ochromeniu sociálneho vedomia jednotlivcov, o čom som už hovoril.
Toto ochromenie jednotlivcov považujem za najhoršie zlo kapitalizmu. Na toto zlo trpí celý náš výchovný systém. Žiakom sa vštepuje prehnaný duch súťaživosti; učia sa zbožňovať úspech pri získavaní čohokoľvek ako nevyhnutnú prípravu na svoju budúcu životnú kariéru.
Som presvedčený, že je len jedna cesta ako eliminovať tieto veľké zlá: je to vytvorenie socialistickej ekonomiky, sprevádzanej výchovným systémom, ktorý sa zameriava na sociálne ciele. V takej ekonomike vlastní výrobné prostriedky spoločnosť a používa ich plánovite. Plánované hospodárstvo, ktoré upravuje produkciu podľa potrieb spoločnosti a rozdeľuje prácu, ktorú treba urobiť, medzi všetkými, čo sú schopní pracovať; tak zabezpečuje obživu pre každého muža, ženu aj dieťa. Výchova jednotlivca zlepšuje jeho vrodené schopnosti; no okrem toho vzbudzuje v ňom zmysel pre zodpovednosť za svojich blížnych – miesto oslavovania sily a úspechu, ako je to teraz v súčasnej spoločnosti.
Treba si však uvedomiť, že plánované hospodárstvo nie je ešte socializmus. Plánované hospodárstvo ako také môže sprevádzať úplné zotročenie jednotlivca. Dosiahnutie socializmu vyžaduje vyriešenie viacerých krajne ťažkých sociálno-politických problémov: keďže tu máme ďalekosiahlu centralizáciu politickej a ekonomickej moci, ako by bolo možné zabrániť tomu, aby sa byrokracia stala všemocnou a samoľúbou? Ako sa dajú chrániť práva jednotlivca a tak zaistiť demokratická protiváha voči moci byrokracie?
V tomto čase prechodu má jasnosť v cieľoch a problémoch socializmu veľký význam. A pretože za súčasných okolností sa slobodná a nebrzdená diskusia o týchto problémoch prísne tabuizuje, považujem založenie tohto časopisu za dôležitú službu verejnosti.
Prameň: Albert Einstein „Why Socialism?“, Monthly Review, máj 1949.
http://www.monthlyreview.org/598einst.htm
Preložil Rastislav Škoda
**
Po 60 rokoch by Einstein túto esej iste vylepšil, ale jej poslanie by ostalo: Príčinou „krízy dnešných dní“ je naďalej ekonomická anarchia kapitalistickej spoločnosti. Demokraticky organizovaná spoločnosť nezvládne účinne kontrolovať oligarchiu súkromného kapitálu.
Potvrdili sa jeho vety: Súkromný kapitál sa koncentruje v niekoľkých málo rukách ... Výroba sa deje pre zárobok, nie pre potrebu ... Robotník má strach, že stratí prácu ... Centralizácia ekonomickej a politickej moci vytvára všemocnú a samoľúbu byrokraciu ... a hlavne: Žiakom sa vštepuje prehnaný duch súťaživosti, zbožňovanie úspechu a oslava sily. Výchova má zlepšovať vrodené schopnosti jednotlivca, no okrem toho aj vzbudiť v ňom zmysel pre zodpovednosť za svojich blížnych.
Rastislav Škoda
(Prevzaté s www.zosity-humanistov.sk)